Syndróm krehkosti / Frail syndrome

vvv

Krehkosť je geriatrický syndróm, ktorý má multikauzálnu etiológiu, chronický priebeh, funkčný postih v rôznom rozsahu a nie je možná jeho kauzálna liečba. Prejavy sú najmä nešpecifické – únava, nevýkonnosť, chudnutie, svalová slabosť a pribúdanie funkčných deficitov. Je charakterizovaný stratou fyziologických funkcií, ubúdaním výkonnosti a zvyšovaním zraniteľnosti (vulnerability) s následkom rozvoja závislosti (odkázanosti) alebo smrti. Vulnerabilita spočíva vo zvýšenej pravdepodobnosti zhoršenia zdravotného či funkčného stavu po vystavení krehkého organizmu záťaži (záťaž = stres), akou je napr. zavedenie nového lieku, infekcia, úraz, akútne zhoršenie doteraz stabilizovaného chronického ochorenia, operácia, vyšetrenie, psychické vypätie alebo zmena sociálnej situácie. 

          Uvedomila som si, že to čo si naozaj prajem v tejto dobe, je stráviť čas s mojou babinou. Bola som vydesená keď som si uvedomila a pripustila, ako veľmi psychicky a fyzicky upadla po nedávnej smrti dedka. Na istý čas som sa k nej presťahovala s myšlienkou, nabúrať jej denný stereotyp a ak to bude možné, vniesť do jej domu prvky radosti a hry. Navrhla som, že by sme spolu mohli dokončiť masky ktoré som začala a pofotiť sa v nich. Súhlasila. Každý deň sme teda spravili jednu fotku v kostýmoch, ktoré pochádzali z jej skrine. Občas vybrala kostým ona mne, občas ja jej. Každý kus oblečenia bol previazaný spomienkou. Popritom vznikol aj menší happening, kedy sme v maskách zametali lístie pred domom na ulici. Šibalsky sa tešila z toho, čo sa bude po dedine klebetiť. Fotka s červeným autom reprezentuje príhodu, keď sa v lete ponáhľala na stretnutie v banke. Po ceste jej odpadol výfuk z auta a tak v panike odstavila vozidlo na krajnicu. Ževraj ju vtedy osvietilo, aspoň tak mi to povedala, vyzliekla si nohavičky a výfuk nimi priviazala. Na stretnutie do banky išla naostro.

         V tejto práci sa snažím rozjímať nad izolovanosťou starých ľudí ktorá ich v tichosti zabíja. Teda nie v úplnej tichosti, väčšinou za zvuku telky. Premýšľam nad hranicami umenia a arteterapie, nad autorstvom a spoluautorstvom. Nad časom ktorý máme, no len zriedkakedy sa nám pretína. Jeden z večerov keď sme spolu sedeli v tichosti v obývačke a lúštili krížovky, sme prišli k spoločnému náhlemu uvedomeniu, že nezáleží ani tak na maskách a fotkách, že to nie umenie lieči, ale spoločne strávený čas, ktorý sa nedá nijak inak vynahradiť. Ani listom ani mailom ani telefonátom. A tak sme sa z celej sily chytili za ruky a rozplakali sa.