Voľný pracovný čas, 2011, autorský výskum

„Na prácu sme si zvykli nazerať ako na “miernu formu choroby“. Vykonávame ju príliš často len ako nutné zlo, čo nie je práve najlepší predpoklad pre kreativitu a sebarealizáciu.“ Fritjof Bergmann
Projekt “voľný pracovný čas“ hľadá medzery a pozitívne modely narúšania pasívneho vykonávania tejto “nutnosti“. Vychádza z osobnej skúsenosti a snahy vymaniť sa aspoň čiastočne z povinných zamestnaneckých fixácií; pevného pracovného času (napr. osemhodinový) a priestoru (napr. kancelária, výrobná hala, prevádzka a pod.). V autorskom výskume ma zaujímalo mapovanie potreby kreatívnej sebarealizácie v práci, pri ktorej je oveľa náročnejšie mimikry pracovnej náplne, ako i skúmanie prostredia vytváraného pre zamestnancov, ktorí svojimi realizáciami ignorujú, či vzdorujú imperatívu pracovnej etiky hlásajúcej rýchlosť, výkonnosť a iniciatívnosť.
Oslovila som známych a ich prostredníctvom ďalších známych k “priznaniu sa“ ku kreatívnym tajným dielam vytvoreným výlučne v práci. Participácia autorov spočíva aj v sprievodnom texte k objektom, opisujúcim proces a podmienky tvorivej činnosti. Napríklad, jeden z participujúcich využíva pracovnú 3D tlačiareň na tlač ťažko realizovateľných objektov, ktoré si sám navrhuje a podarúva svojim blízkym. Iný navrhol model miniatúry auta, ktorý si nechal tajne vyrobiť v práci kolegami z plechu. Ďalšími produktami “voľného pracovného času“ bývajú napríklad fotokoláže, či manipulované fotografie, básne, poviedky, kresby, textilné hračky, prípadne texty piesní.
Výtvory vznikajú mimo štruktúru, v niečom, čo nie je ani voľný čas, ani pracovný čas, a preto je možno vo vytvorených dielach trochu “hanby“ (nemali by existovať, sú to také nechcené deti, ale sú tu). “Voľný pracovný čas” skúma a dokumentuje tento oxymoronový jav u ľudí narodených v 70-tych a 80-tych rokoch s prvými zamestnaneckými skúsenosťami v 90-tych rokoch a neskôr. Je to kreatívna a zrejme často jediná dostupná forma, ako si zamestnanci môžu presadiť svoj záujem oproti zamestnávateľovmu, v prostredí fireim nerešpektujúcich slobodu v práci.