V krajine bez dverí neviem kam utekáš / In the country without doors I don’t know where you’re escaping
SK:
V krajine bez dverí neviem kam utekáš, 2023, inštalácia
V mojej inštalácii pracujem s prvkami ľudskej činnosti z urbánneho priestoru, ktoré nesú v sebe istý prísľub stability a bezpečia. Tieto ľudské výdobytky (predmety či materiály) pre mnohých predstavujú stály, nemenný stav, na ktorých funkciu sa vždy môžu spoľahnúť. Mojou prácou chcem vyjadriť pochybnosti o tejto stálosti, prostredníctvom vytvárania dystopickej fikcie, kde rôzne situácie spoločne rozprávajú príbeh konca poznaného, zažitého a bezpečného. Chcem čeliť fatalite smrti a nebáť sa prijať, že už nič nebude tak, ako predtým. Frustráciu strieda smútok. Niekde v diaľke jestvujú nové prepojenia, nové vzťahové situácie, no tým teraz nerozumiem. Dnes ešte nedokážem vidieť za horizont beznádeje.
Raz sme boli všetci deti
Minule, keď som kráčala po ulici, sa predo mnou objavil pravouhlý kráter v asfaltovom chodníku. Chodník sa u nás opravuje iba málokedy a už vôbec nie v takejto miere. Vedľa diery boli hodené nasilu vytrhané poohýbané kusy asfaltu. Na ňom som sa určite ešte hrávala ako malá… Hľadám spomienky, nachádzam skreslené domnienky o tom, ako som raz mohla žiť.
Strata kontaktu
Už dávno nebolo tak hnusné počasie ako je práve dnes. Vychádzam von na prechádzku, na ktorú sa mi vôbec nechce. Fúka chladný vietor, tak sa schovávam v závetrí činžiaku v rekonštrukcii. Pohľad upriamujem na roh s náhodile odloženou kôpkou rôznorodých antén. Porovnávam svoju výšku s ich dĺžkou. Vždy sa zdali z okna akési menšie… Anténa, limitovaná na cenu kovu za kilo, prežíva svoje splnené sľuby po boku bezdrátov, už zvesená z kríža ťažkostí našich informácii, odchádza celá studená preč.
Nečakaný pokoj
„Ako dlho potrvá, kým ma uvidí, kým začnem otravovať jeho oko? Ležím v kúskoch seba už dva týždne. Nočná rosa z tráv v žiare pouličných lámp sa na mne vždy leskne. Stratila som telo, získala nové tvary a tváre odtlačené limitom ciest. Čakám, kým si ma všimne. Som otrasená, no stále tu. To čo bolo, nie je a čo bude, nevidím…” Pretrváva krásna v posmrtnom bytí čakajúc na smetiarov.
Raj
Oslobodzujem betón z povolania slúžiť človeku. Stáva sa novou mŕtvou, množiacou sa bunkou. Už viac nemusí byť odpadovým produktom pri cestách, v hromadách pohodených na okraji chodníkov. Spája sa so živým, túžbou omámený vymaniť sa z daností. Simuluje… manifestuje.
ENG:
In the country without doors I don’t know where you’re escaping, 2023, installation
We were all children once
The other day, as I was walking down the street, a rectangular crater in the asphalt sidewalk appeared in front of me. Sidewalks are rarely repaired in our area, much less to this extent. Next to the hole, bent pieces of asphalt had been thrown violently out of shape. I was certainly still playing on it as a child… I search for memories, I find distorted assumptions about how I might have once lived.
Loss of contact
It’s been a long time since the weather has been as shitty as it is right now. I go outside for a walk, which I don’t feel like going on at all. A cold wind is blowing, so I take shelter in the lee of a tenement under renovation. I fix my gaze on a corner with a haphazardly discarded pile of assorted antennas. I compare my height with their length. They always seemed somehow smaller from the window… The antenna, limited to the price of metal per kilo, lives out its fulfilled promises alongside the wireless, already suspended from the cross of our information’s heaviness, walking away all cold.
An unexpected calm
“How long will it be before he sees me, before I begin to annoy his eye? I’ve been lying in pieces of myself for two weeks now. The night dew from the grasses in the glow of the street lamps always glistens on me. I’ve lost flesh, gained new shapes and faces pushed away by the limit of the roads. I wait for him to notice me. I am shaken, but still here. What was is not and what will be I cannot see…’ She lingers beautiful in the afterlife waiting for the garbage men.
Paradise
I liberate concrete from the call to serve man. It becomes a new dead, multiplying cell. It no longer needs to be a waste product by the roadside, in piles dumped at the edge of the sidewalks. It merges with the living, intoxicated by the desire to break free from givenness. It simulates… it manifests.
In my installation, I work with elements of human activity from urban space that hold some promise of stability and security. For many, these human achievements (objects or materials) represent a permanent, unchanging state, whose function they can always rely on. My work aims to express doubts about this permanence, through the creation of a dystopian fiction where different situations together tell a story of the end of the known, the experienced and the secure. I want to face the fatality of death and not be afraid to accept that nothing will be the same again. Frustration is replaced by sadness. Somewhere in the distance there are new connections, new relational situations, but I don’t understand them now. Today I still cannot see beyond the horizon of hopelessness.
