intermédiá

V krajine bez dverí neviem kam utekáš, 2023, inštalácia

V mojej inštalácii pracujem s prvkami ľudskej činnosti z urbánneho priestoru, ktoré nesú v sebe istý prísľub stability a bezpečia. Tieto ľudské výdobytky (predmety či materiály) pre mnohých predstavujú stály, nemenný stav, na ktorých funkciu sa vždy môžu spoľahnúť. Mojou prácou chcem vyjadriť pochybnosti o tejto stálosti, prostredníctvom vytvárania dystopickej fikcie, kde rôzne situácie spoločne rozprávajú príbeh konca poznaného, zažitého a bezpečného. Chcem čeliť fatalite smrti a nebáť sa prijať, že už nič nebude tak, ako predtým. Frustráciu strieda smútok. Niekde v diaľke jestvujú nové prepojenia, nové vzťahové situácie, no tým teraz nerozumiem. Dnes ešte nedokážem vidieť za horizont beznádeje.

 

Raz sme boli všetci deti
Minule, keď som kráčala po ulici, sa predo mnou objavil pravouhlý kráter v asfaltovom chodníku. Chodník sa u nás opravuje iba málokedy a už vôbec nie v takejto miere. Vedľa diery boli hodené nasilu vytrhané poohýbané kusy asfaltu. Na ňom som sa určite ešte hrávala ako malá… Hľadám spomienky, nachádzam skreslené domnienky o tom, ako som raz mohla žiť.

Strata kontaktu
Už dávno nebolo tak hnusné počasie ako je práve dnes. Vychádzam von na prechádzku, na ktorú sa mi vôbec nechce. Fúka chladný vietor, tak sa schovávam v závetrí činžiaku v rekonštrukcii. Pohľad upriamujem na roh s náhodile odloženou kôpkou rôznorodých antén. Porovnávam svoju výšku s ich dĺžkou. Vždy sa zdali z okna akési menšie… Anténa, limitovaná na cenu kovu za kilo, prežíva svoje splnené sľuby po boku bezdrátov, už zvesená z kríža ťažkostí našich informácii, odchádza celá studená preč.

Nečakaný pokoj
„Ako dlho potrvá, kým ma uvidí, kým začnem otravovať jeho oko? Ležím v kúskoch seba už dva týždne. Nočná rosa z tráv v žiare pouličných lámp sa na mne vždy leskne. Stratila som telo, získala nové tvary a tváre odtlačené limitom ciest. Čakám, kým si ma všimne. Som otrasená, no stále tu. To čo bolo, nie je a čo bude, nevidím…” Pretrváva krásna v posmrtnom bytí čakajúc na smetiarov.

Raj
Oslobodzujem betón z povolania slúžiť človeku. Stáva sa novou mŕtvou, množiacou sa bunkou. Už viac nemusí byť odpadovým produktom pri cestách, v hromadách pohodených na okraji chodníkov. Spája sa so živým, túžbou omámený vymaniť sa z daností. Simuluje… manifestuje.