DICHOTOMICKÉ GEOTRAKTY
Séria geotraktov obsahuje tri videá nesúce názov jednej z troch základných hornín, ktoré tvoria Zem a predstavujú myšlienky a úvahy ukazujúce na poetickú moc geológie. Hlasné myslenie je sprevádzané pocitom snovosti a absurdity pri observovaní objektov – hornín. Dôležitým nositeľom videí je obrazotvorný text, slovo autora sprevádzané obrazovými útržkami, ktoré vizualizujú myšlienkové pochody, to, čo si predstavujem, keď píšem o geológií ako živej entite.
Pocit absurdity umocňujem dichotomickými činmi odohrávajúcimi sa v rovnakej línií s textom, ktoré sú zároveň v protiklade s jeho obsahom. Zobrazuje paradox naliezania, odberania, či uchopenia fragmentu. Dekonštruujem pamäť, spochybňujem a popieram spomienku ako hlavnú veličinu ľudskej kultúry a chcem ju odokryť v sile homogénnej látky, svedčiacej o svojej fyzičnosti, obrazovosti, hmatateľnosti a materialite. O jeho fluídnosti, schopnosti regulácie a premeny látok. Ľudské telo tu slúži ako prostriedok k porozumeniu geologických procesov, z ktorých sme vzišli a ktorými i zanikneme. Je spoločným jazykom živých a neživých entít.
MAGMA
médium: video 03:24 min, text, video-performance, objekt
METAMORPHE
médium: video 03:03 min, text, video-performance, objekt
SEDIMENT
médium: video 03:46 min, text, video-performance, objekt
DICHOTOMICKÉ GEOTRAKTY
TEXTY:
MAGMA
Keď ťa spoznávam a dotýkam sa ťa,
keď o tebe čítam, cítim a viem,
že si viac ja – ako by som ja mala byť ty.
Prichádza na mňa melanchólia.
Akýsi pocit odcudzenia od dôverne známeho, príbuzne blízkeho.
Svojho tela, svojej osoby a identity.
Svojho umiestnenia v čase a priestore,
svojej dôvery v uznávanú pamäť.
Mám do teba vkladať svoje stopy a obopnúť tvoju matériu tou svojou?
Vyvinúť tlak, ktorý bude schopný selektovať.
Odoberať úlomky, objavovať fragmenty.
Interpretovať diela a byť uspokojený z pohľadu na svoje dielo.
Ukladať artefakty,
dôkazy svojej individualistickej osamotenej prítomnosti.
Mám trpký, tŕnistý pocit horkej zrady.
Cítim sa ako narušiteľ na hodine dejepisu,
hodine dejín, histórie pamäte a vekov.
Strácam sa v spleti časopriestoru a mám srdcervúci pocit z oslabenia našej koexistencie.
Symbiózy tela,
teba a mňa,
mŕtveho so živým.
Trime sa o seba a rozprávajme sa.
Dotýkam sa ťa ako atóm atómu,
chcem ti porozumieť rečou fyzikálnych javov a chemických zlúčenín.
Chcem viesť rovnocenný rozhovor bez dokazovania svojej identity.
Túžim zanechávať falošné stopy,
obchádzať normy a pravidlá,
opustiť svoje telo a stať sa geomorfologickým činiteľom.
Som vodou, som vzduchom,
som faunou aj flórou.
Som evolúcia.
Myšlienky a pocity, ktoré sa uchytili, putujú na dno dien.
Na dne chrbta čakajú – na neviditeľnú premenu v mozgových štruktúrach.
Na metamorfózu.
Na prerod.
Usádzajú sa časom a priestorom,
a neustále vysielajú signály nervovému systému.
Zrýchlený tep,
tlkot srdca neúnosný svojou dravou pravidelnosťou.
Spotené dlane, sucho v ústach.
Plytké a krátke dýchanie.
Panika.
Premena látok – nekonečný obeh.
METAMORPHE
Pre zblíženie sa s tebou mám potrebu vykonať metamorfózu úlomku.
Chcem ťa spoznať, požiť, stráviť a vstrebať.
Vďaka tráviacemu traktu za možnosť preusporiadať štruktúru a jej zloženie.
Táto difúzia dotykov, prienik materiálov,
príjem potravy a jej trávenie,
by mohla byť vzornou učiteľkou, aby nás učila o svete okolo nás,
zhoduje sa so svetom v tráviacich sústavách našich tiel.
Svetom jadra, plášťa a kôry zemskej.
Miesto odcudzenia, rozpadu a rozkladu, prijať sústo pra-pravdy,
prelnúť slinné fluidy pomocou jazyka a škrípajúcich zubov.
Narušiť bunkové systémy a väzivá,
homeomorfovať v prospech enzýmov, aby nastalo štiepenie zložiek súst.
Nová látka formuje sa mi na jazyku,
homogénna hmota – o nič menej podobná mne.
Dáva mi znamenie o súdržnosti pri prechádzaní mojim telom.
Nastáva proces, výmena chemických látok
medzi dvoma vzájomne sa stýkajúcimi horninami.
Putuje do tenkých čriev,
vnútorná strana čriev je zvrásnená sliznica a jej povrch pokrývajú červené klky.
Metamorfóza fragmentu je už takmer vykonaná,
keď ulieha, vstrebáva sa a mení na životnú energiu, homogénnu telesnú hmotu.
Žliazky čreva produkujú črevnú šťavu a črevo sa hýbe.
Som biologické teleso plné biologických látok v premene.
Nestráviteľné zložky na konci obehu smerujú do hrubého čreva,
aby mohli za pomoci činnosti baktérií opustiť telo.
Obsah pominul, no je stále-prítomný.
Úlomok metamorfoval.
Nestráviteľné zložky sa prepojili, aby demonštrovali jednotu štruktúr materiálov sveta.
Zeme, sveta litosferického, kontinentálneho,
no i podzemského, toho nevideného a fikčného.
Netúžim po zanechávaní dôkazových artefaktov,
ale po seberovnom dialógu,
po akceptovaní fikcie za pravdu.
Sním o narušení predstavy hranice života a neživota.
O prerušení umelej rovnováhy súčasnosti,
o priamočiarom konflikte absurdity s faktom.
Budím z ilúzie,
nech nastane vyrovnanie hladín telesných štiav.
Nepomer,
zdanie,
presvedčenie.
Pád a zánik hranice života.
SEDIMENT
Moja zblúdilosť, môj strácajúci sa horizont.
Moja časová disorientácia, stratila som kurz,
ktorý viedol k dôvere k histórií.
Tam, kde sa potácam,
potkýňam a padám na kolená.
Bližšie k zemi ju podo mnou spatrili moje oči,
moje oculus.
Opúšťam kolená a líham si na ňu celým telom.
Koža na koži, epiderma na póroch.
Zdá sa mi naozajstná, akoby bola celý čas pod mojimi nohami.
Ležala tu tiež?
Moja koža, najväčší orgán teba,
moja kapsula, môj obal,
moja schránka ležiaca na vrchole vrstiev.
Najnovšia z vrstiev, pokrývajúca pokožku zemskú teraz vo fyzickej intimite ňou,
komunikujem bez slov.
Strácam presvedčenie o mierke a veľkosti,
o pomeroch, proporciách a ich súvisoch.
Rozoberám pamäť na malé súčiastky, vnímam ich končekmi svojich prstov.
17 500 nervových zakončení posiela obraz o pamäti štruktúr do tých v mojom mozgu
a viem, že cítiš,
že si reálna i že rovnako cítiš nespravodlivosť a nerovnováhu.
Viem, že žiješ.
Tvoj pohyb sa od môjho nelíši,
ba vďaka nemu sa môžem na kôre hýbať ja.
Hýbať a dotýkať sa, reagovať a cítiť.
Ty pra-pamäť v mojich rukách, ty pra-látka,
ty dôkaz mŕtveho života teraz dokáž,
že sa predsa nehýbeš!
Dokáž, že ono je Tebou hýbané!
Je to tým ako sa chováš, ako vystupuješ a prezentuješ sa.
Čítam ťa nervovými zakončeniami a prídeš mi zrozumiteľnejšia ako slová o tebe,
o svete v škole – pri vzdelávaní našich osamotených duší.
Si citlivejšia než politika akú poznám.
Láskavejšia a nežnejšia, ako sme my sami.
Reč tela dokáže odokryť aj tiché tajomstvo.
Tkanivá môjho tela mi našepkávajú,
že v sile homogenity nás môžeme citlivosťou pre-objaviť aj teba.
Zrakom aj hmatom uctiť tvoju mladú podstatu.
Vidím slzy trpezlivosti kotúľať sa po tvojej tvári.
Rve ti srdce, že živé s neživým musí teraz zjednotiť iba pocit smútku za domovom.
Za miestom, ktoré už neexistuje,
pretože nám ho vzali.
Nastolíme univerzálnu melanchóliu, ktorá nás spojí.
Nastáva uvedomenie si straty jedinej zeme, súčasti našich tiel.