AUTORSKÝ NEMANIFEST

apk+

Publikováno

18.04.2021

Už vyše roka ma moje autorské počiny vedú neustále dookola, späť k otázke morálky tvorby. Táto otázka vo mne rezonuje natoľko, že sa stalo mojou životnou potrebou odpovedať na ňu. Som v štádiu neustáleho hľadania odpovede uprostred sveta premien, sveta pohybu, sveta štruktúr, spoločenstiev a vrstiev.

Na začiatok rovno uvediem môj postoj k pojmu manifest. Z duše sa mi hnusí. Bolia ma z neho oči aj uši a prepadá ma pri ňom pocit ľudskej slepej cyklickosti, ktorá sa obraciai tak nakoniec späť k sebe samej. Ako už podľa názvu eseje/ úvahy možno vycítiť, slovu manifest sa stránim ako čert kríža. Nie je to z dôvodu negácie jeho podstaty, ale z dôvodu jeho ustálenej formy, ktorú tvorí subjekt smerom k objektu pod vplyvom súdobých spoločenských vplyvov. Manifest pre mňa znamená netrpezlivosť, ignoráciu, drzosť, navádzanie pocitu konca a nastolenie utopickej podoby „nového“ začiatku (konca). Znamená objektivizovaný výkrik smerovaný od subjektu smerom do spoločnosti. Znie ako kritika, znie ako oddeľovanie, znie ako tvorba hraníc a pravidiel, odcudzenie sa tým, že svoj názor treba vyjadriť.

Nerada zniem ako starý dudroš, i keď sa tomuto obrazu seba v mojej hlave neviem zbaviť. Nebudem používať slovo manifest, aby som sa nemusela cítiť podlo za to, že som zo seba musela vypustila múdrosť, ktorú som v sebe tak poctivo dvadsaťtri rokov pestovala. Budem ho nazývať vnútornou motiváciou, presvedčením, vnútorným dialógom a ironickým smiechom. Možno mi tak prekáža z dôvodu, že ho vnímam ako vec verejnú a ja sa nerada medzi verejnosť člením.

Mojim cieľom je žiaden cieľ nemať. Prejaviť si toľko pokory, aby som nemusela verejne hlásiť a miesto toho viedla svoj tichý vnútorný dialóg v úcte pred informáciami, definíciou a interpretáciou. Príde mi zaťažko, ak odo mňa niekto žiada manifest. TO UŽ? Ako mám vysvetliť, že žiaden nemám? Že nie je hmotný? Ako umelec mám svoje základné zásady a hodnoty, ktorými som schopná uchopiť svoju tvorbu a je zároveň úzko prepojená s vnútorným presvedčením, mojou vnútornou filozofiou, ktorá je často podporovaná pocitom odporu, hnevu či opovrhovaním. Viem, že ma tieto zásady často oddeľujú od širšieho obecenstva, prípadne od úplného pochopenia môjho diela, no nemôžem si pomôcť, mám rada, ak obsah diela odporuje jeho zovňajšku, alebo priamo spôsobu jeho prezentácie. Jedná sa o taký môj détournement, ktorý sprevádza pocit satisfakcie z neuchopiteľnosti či protichodnosti.

Absolútne najdôležitejšími zásadami ako v mojej tvorbe, tak aj existencií je napríklad neinvazívnosť, ktorú vnímam môžno až príliš citlivo. Invazívnosť v zmysle citového vydierania, vizuálnej šikany, či unáhlených záverov nahradzujem neinvazívnym ekologickým narábaním. Energiu odpadu treba minimalizovať, odpad v myšlienkach vytriediť rovnako ako ten v spoločnosti, vytvoriť dielo, dielo rozobrať a vytriediť, znovu učiniť odpadom, ktorý priniesol nehmotný zážitok a neviditeľnú stopu. Ďalším dôležitým aspektom mojej tvorby je seba-očista. Dielo je mojou spoveďou a odpustením. Slová a obrazy, ktoré konštruujem, majú silu psychoterapie, sebareflexie, silu ujasnenia otázky a niekedy aj odpovede. Je obrazom, záznamom procesu premeny subjektu vo svete premien.

Čo sa týka spoločenského poslania, ktoré posielam recipientovi skrz dielo, neočakávam, že zarezonuje v čo najširšom dosahu uší, ale naopak, prajem si, aby zasiahol i keď jedného, avšak čo najhlbšie a najtichšie. Jediné, čo od recipienta chcem je, aby pri mojom diele zabudol na všetky doposiaľ manifestácie, vošiel do sveta neuchopiteľnosti a nekontroly, tento stav prijal a nechal svoje zmyslové vnemy komunikovať so svojim vnútrom. Chcem, aby sa zamyslel. Chcem, aby bol zmätený a tápal. Chcem, aby na to prišiel. Moje umenie tvorím zo svojho vnútra do vnútra recipienta, netvorím ho pre spoločnosť, pretože spoločnosť začína u jednotlivca a je obsiahnutá v jeho vnútri.