Autoportrét 2020
Kristína Anna Vachová
2020
Čas v tomto roku sa stal relatívnym pojmom. Najmä pre autorku diela, ktorá svoj zastavený čas pretavila do autoportrétu. Subjektívny pohľad na zozbierané materiály počas pobytu na lôžku. Práca so sériami fotografií, skíc, textov z opäť otvoreného denníku a novovzniknutým performance. Tápajúc vo vlastných myšlienkach, čakajúc na operáciu, snažiac sa kreatívne využiť čas v podobe dokumentovania čakania na výsledky, zotavenie, koniec karantény pomocou dostupných nástrojov.
/ Inštalácia
/ Plagáty, A1
/ Fotografie, A4
/ Book, 54 strán
/ Videoperformance, 2:30 min
/ Autorské texty
Obviazaná, napojená na milión prístrojov, ležiaca. Nachádzam sa práve v nemocnici, kde o lôžko ďalej nahlas vzdychá zo sna pani v pokročilom veku. Bez možnosti sa pohnúť, rozmýšľam rovnako ako predchádzajúce dni, týždne… o tom, že si chcem písať denník, pamätník, knihu, poviedky – jednoducho písať. Prečo, keď chcem, som ešte nezačala? Viem, že všetko, čo napíšem sa zmení na sťažovanie. Denník? Denník o matke? Poviedky o promiskuite? Pamätník alkoholičky? Testy dyslektičky? Nikdy nič nedokončím, pochybujem, že teraz to bude inak. Sledujem, fotím, čo je predo mnou. Už je to pekná séria fotiek mojich nôh. Nepamätám si, či som si ponožky menila ja. Každá je iná, tak určite ja. Ale sama? Ako som sa sem dostala?
Spomínam si, ako nesiem plnú tácku a usmievam sa.; Pri stole číslo sedem si pýtajú účet. A zrazu ten maratón začne. Niečo tu nehrá, usmievam sa, vraciam sa, obchádzam štyri stoly pri každom ma o niečo žiadajú.; No ja, s necitlivenou polovicou tváre, mysliac si, že sa usmievam, kývnem na nich hlavou a bežím dnu z terasy hotela. Mravenčia končeky prstov, mravenčenie prechádza spolu s miernymi kŕčmi vyššie a vyššie a vyššie. Pravé chodidlo, lýtko, zadná časť stehna, pravá ruka, polovica tváre páli, horí, mravenčí a nakoniec nič. Absolútne nič. Nič necítim. Vchádzam za bar, ruka s táckou mi padá na pult a zbytok tela za ňou. Milión červených, zelených, modrých, maličkých mravcov mi behá v tej tme pred očami. V tom momente sa aj preberiem, ale necitlivosť ostáva. “Mrtvička z prepracovanosti,, , poviem si.
///
Spomínam si. Bola som hladná. Vystupujem z MHD, zastavím sa pri prvom fastfoode. Spokojne pokračujem s kebab boxom v chôdzi smerom na Obchodnú. Noha sa mi podlomí, srdce rozbúcha zo šoku. Asi. Zrovna tu. Dvesto metrov hore dole, kde sa udialo podobných zážitkov. Rýchlo sa snažím zistiť z čoho som tak v šoku? Prekvapená? Zaskočená? Možno máme fóbiu otvorených priestorov v rodine. Spomínam si. Brat to mával veľmi dlho, možno aj ja, len si to neuvedomujem. Aha, pravý horný kútik, končeky prstov nostalgicky brnia a ja neviem odhadnúť, či mám očakávať bezvedomie. Kebab si vkladám do druhej ruky, pokiaľ ho ešte držím. Neviem. Nevidím ho. Možno mám alergickú reakciu na množstvo čili. Spomínam si. Opakovane sa mi to deje práve po mojich rýchlych pikantných instantných fastfoodoch pred prácou. Vlastne sa mi to už deje možno po väčšine činností. Na každú to viem zvaliť. Potácam sa ešte kúsok smerom k policajtom stojacich pri ich aute. Stačí, ďalej už kráčať neviem a tak si čupnem, opriem sa o kvetináč a počkám než mi pomôžu. Už som pridlho v istej polohe, no nič. Konečne začnem zaostrovať a vidím ako na mňa chvíľu hľadia a potom po krátkom čase odchádzajú. Možno vyzerám len opito… Chvíľu zotrvám, staviam sa, je mi o trochu lepšie. O kúsok ďalej býva kamarát, pomalým tempom prídem pred jeho vchod a on ako zázrakom vychádza práve z dverí. Vodu.