Errortogénna zóna II.
Performance zobrazuje akt kojenia, ktorý nie je možný vykonať. Po sekundárnej redukčnej mamoplastike bude problematické kojiť a umelé bábätko nie je schopné prijímať mlieko. Tým pádom pri tomto akte nedochádza k očakávanému spojeniu. Nezrealizovateľný proces dávania a prijímania v tomto prípade vnímam ako metaforu pre odmietnutie spoločenského nastavenia, ktoré chápe sociálnu rolu matky ako pevnú zložku ženskej identity. Zúfala snaha nasýtiť plastové dieťa je reakciou na bagatelizovanie a spochybňovanie ženských rozhodnutí v súvislosti s vlastným telom. Počas celej performance som prežívala citovú rozpoltenosť medzi svojim terajším nastavením a svojimi detskými predstavami o sebe ako budúcej žene – matke. 