WAKE ME UP WHEN I REBORN
WAKE ME UP WHEN I REBORN, (2024)
Žijeme v svete neakceptovateľných politických hier, nenávisti a mnohých vojen o ideály, moc a bohatstvo. Napriek tomu je našťastia ešte stále dosť ľudí, ktorí na nepráva neustále poukazujú a snažia sa odvrátiť rastúci heteronormatívny, neonacionalistický diskurz. Dočkáme sa niekedy empatického a chápavého sveta, sveta takého, kde násilie nemá miesta? Práve cez prácu Wake Me Up When I Reborn (Zobuď ma až sa znovuzrodím) uvažujem, aké by to bolo zaspať a zobudiť sa v utopickom svete, kde v noci v jednom vrecku nestískam kľúče a druhom pálivý sprej, kde sa nemusím báť prejsť cez úzku uličku či železničný most a kde môžem slobodne kráčať sama po ulici so slúchadlami v ušiach. Na tomto mieste by som už nikdy viac nemusela rozmýšlať nad únikovým plánom.
Je to skôr sen, zbožná predstava ako realita. Nikto ma nebudí, tak stále spím a čakám ako Ruženka na svojho cis princa, ktorého činy ma priviedli k túžbe po revolúcii, po spoločenskom obrate. Naďalej hybernujem, liečim sa z traum násilia, prijímam, pamätám, vstrebávam, no už viac nespomínam, prerušujem nervový kontakt s touto spomienkou a nahrádzam ju predstavami o budúcich situáciach, tentokrát nenaplnených strachom.
WAKE ME UP WHEN I REBORN (2024)
We live in a world shaped by ruthless political games, hatred, and countless wars fought for ideals, power, and wealth. Yet, fortunately, there are still those who tirelessly expose these injustices and resist the growing tide of heteronormative and neo-nationalist discourse.
Will we ever witness a world built on empathy and understanding—a world where violence has no place? Through Wake Me Up When I Reborn, I reflect on what it would be like to fall asleep and awaken in a utopia where I no longer clutch my keys in one pocket and pepper spray in the other, where I don’t fear crossing a narrow alley or a railroad bridge at night, and where I can walk down the street alone, lost in my music, without apprehension. In this world, I would never again have to plan my escape.
But this remains only a dream, a wishful fantasy rather than reality. No one wakes me—I remain asleep, waiting like Rose for my cis prince, whose very actions have stirred in me a longing for revolution, for social upheaval. I continue to hibernate, healing from the trauma of violence—accepting, remembering, absorbing, yet choosing to no longer relive it. I sever the neural ties to these memories, replacing them with visions of a future where fear no longer dictates my movements.
