Neviditeľní

apk+

Východiskové slová/ slovné spojenia:
útočisko, pamäť/mentálna mapa, uniforma/ prevlek/ kamufláž z prírodných materiálov ako znak, status, ktorý nezapadá, vykorenenosť, záhrada, sentimentálny vzťah k miestu, k sadeniu, návrat k prirodzeným mechanizmom, rituálom, obrana, vzdor a rozlúčka

Charakteristika projektu so zameraním na proces: participatívny, performatívny

V práci, vo všeobecnosti rozoberám tému straty istoty a fungovania človeka vo verejnom a sociálnom priestore mesta, v čase rýchlo meniacich sa podmienok. Zvýrazňujem v nej najmä opakovaný kontext, zdanlivej „bezmocnosti“ skupiny starých ľudí, alebo sociálne znevýhodnených. Ostávajú bezmocní, bez podpory, sú akoby neviditeľní. Ako tváre strácajúce sa v prostredí, v obrazoch, ako čísla a vzory, ktoré vytvára politika. Bezmocnosť voči sile, mocenských korporácií, developerských spoločností v práci vnímam ako určité “narúšanie pravidiel hry“, čo problematizujem prostredníctvom príbehu, svojej starej mami a jej tendencie “budovania si útočiska“ v záhrade, o ktorú prišla. Jej správanie nesie znaky určitého stereotypu, ktorý umocňuje prevlek, záhradná “uniforma“, ktorú si dlhý čas obliekala (kamufláž ako prekrytie osobnej frustrácie?)… Problém adaptovať sa na zmeny, vedie k jej subjektívnej izolácii.

Prácu sa snažím nechávať najmä v jej rukách. Prezentované sú zatiaľ iba skúšky z kamuflážového prevleku a dokumentácie. Nakoľko sa projekt, ešte stále nachádza v procese realizácie, opíšem ho aj podľa plánu ďalších krokov, teda komplexnejšie.

Hlavnou súčasťou, celkovej vizualizácie konceptu, bude vytvorený odev v ponímaní jej pracovnej “uniformy“ (dôležitá súčasť jej každodenného rituálu) z rastlinných materiálov. Konštrukciu, sme so starou mamou tvorili spoločne a prirovnali sme ju technologicky k vrstveniu hlavného plotu (jeden z jej osobných projektov), ktorý bol po prepísaní záhrady zdemolovaný. Vizuál “uniformy“, rastlinnej kamufláže, symbolizuje jej prepojenie, väzbu s prostredím (až zrastenosť, je súčasťou jej fiktívnej, prírodnej identity) ale zároveň by sa tu mal zachovať dôležitý motív akejsi “vojenskosti“. Následné kusy odevu, by boli po priebehu súvisiacej performancie, zvlečené z jej tela a inštalované do priestoru záhrady, ako dočasné efemérne intervencie, pôsobiace ako škrupiny, opustené schránky, ktoré by sa plynutím času rozpadli v priestore. Ich plánovaná, časová deštrukcia, sa dá úmerne chápať, aj ako metafora v porovnaní s charakterom chátrajúcej záhrady, meniacej sa so zásahmi anonymného vlastníka (rozpad pôvodných hodnôt) a ich spojení, ktoré sa stráca v kontúrach mentálnej mapy.

Scenár plánovanej performancie si zatiaľ predstavujem v podobe rekonštrukcie približného scenára jej bežného dňa, činností v ňom, na pozemku, ktorý jej už nepatrí, no stopy po jej prítomnosti, tu ešte stále sú. Vtip celej performancie by mal byť postavený na momente kamuflážového – “neviditeľného“ oblečenia, ktoré okrem symbolickej úlohy, dodáva pocit hry a zdania, že nás na cudzom pozemku nikto nevidí. Celá performancia by bola dokumentovaná pomocou fotografií, kde by som chcela obyčajné situácie a bežné nástroje (v kamuflážovom preoblečení), premieňať na gestá vzdoru, obrany – mal by tu vzniknúť nejaký subjektívny odkaz, plus prejav spomínanej vďaky, vzdoru, ale hlavne rozlúčky za pôdou, ktorá jej dlhé roky slúžila.