MÔŽEM SA TU ZASTAVIŤ?
Väzba ku konkrétnemu miestu sa najčastejšie vytvára už v detstve. Udalosti a zážitky, ktoré si vieme spojiť s nejakým miestom, sú pre nás tak lepšie zapamätateľné. Naša pamäť a miesta, v ktorých sme sa zdržiavali, sú tak v určitej vzájomnej spojitosti. Keď si len spomenieme na svoje prvé spomienky, tak pochopíme, že sa vzťahujú práve na miesto. Rovnako, aj keď sa priamo vrátime na kedysi známe miesto, tak v nás vzbudí množstvo spomienok.
Čo sa ale stane so spomienkami, ktoré sa vzťahujú na miesto, ktoré už neexistuje alebo sa zmenilo?
Návratom na miesto po dlhšej dobe, môžeme byť prekvapení množstvom premien, ktoré sa tu odohrali. Ocitáme sa tak v istom osobnom konflikte ohľadom toho, aké máme na tento priestor spomienky a ako to v skutočnosti je.
V mojej práci som sa opieral o pojmy ako sú pamäť, strata, miesto a domov, a snažil som sa ich vzájomne prepojiť. Zaoberal som sa prepojenosťou našej osobnej, intímnej pamäte a konkrétneho miesta.
Priestor, ktorý je inšpirovaný mojou prácou, je miesto, ktoré som od útleho detstva navštevoval, no následne, postupom času ho opúšťal.
_les je tu osobitým typom priestoru, tento priestor sa snažím popisovať hlavne mojimi prežitými skúsenosťami v ňom. Rozhodol som sa cez stratu prírody/domova/spomienok, nejakým spôsobom k tomuto miestu vrátiť, pretože prešlo veľkou deformáciou a premenou. Pôsobil som v lese, kde som žil tri dni, robil si denník, fotografoval, premýšľal,…
Mojím cieľom nebolo ani tak primárne riešiť stratu blízkeho miesta (lesa/prírody-krajiny/domova) a tým pádom aj pamäte, ale skôr sa pokúsiť o navrátenie, či znovuprežitie strateného miesta a vypozorovanie toho, či si dokážem ešte na toto miesto spomenúť a či vlastne chcem.
