intermédiá

Ako ľudia zvykneme byť oveľa viac ovplyvnení negatívnymi udalosťami než pozitívnymi. Tento fenomén známy ako “negativity bias” ovplyvňuje ako sa cítime, myslíme, ako reagujeme a má veľký vplyv na náš samotný psychický stav. Negativity bias má na svedomí, že pozornosť rýchlejšie fokusujeme na negatívne informácie než na tie pozitívne. Ide o adaptívnu evolučnú funkciu, ktorá pred tisíckami rokov pomáhala našim predkom vystaveným bezprostredným environmentálnym hrozbám prežiť. (Carpaccio & Berntston, 1999; Vaish et al., 2008; Normal et al., 2011) V dnešnej dobe má dôležitú funkciu v ranom vývoji, kedy pomáha rozlišovať a vyhýbať sa potenciálne nebezpečným podnetom pri absencii dostatočných životných skúseností. (Vaish et al., 2008, p. 18). Neskôr v živote sa však tento fenomén ukazuje skôr ako evolučný pozostatok, ktorý nám začína škodiť.

Médiám na celom svete však dominuje práve negatívne spravodajstvo a jednou z hypotéz prečo to tak je, je práve oboznámenie sa s fenoménom “negativity bias”. Naša zaujatosť negativitou vysoko prevyšuje zaujatosť pozitívnymi správami.

Zaujímavé výsledky prináša aj štúdia Rozina a Royzmana (2001, Negativity Bias, Dominance, and Contagion ), ktorá patrí k najznámejším ranným štúdiám tohto fenoménu.
V štúdii poukázali na 4 spôsoby ako na nás negativity bias pôsobí. V tomto kontexte by autorky radi poukázali práve na jednu z nich a tou je tzv. Steeper negative gradients – celková negativita sa zvyšuje tým, čím sa negatívne udalosti odohrávajú bližšie k nám a naopak.

Veľké množstvo negatívnych informácií, ktoré v dnešnej dobe prijímame prostredníctvom médií, sociálnych sietí či iných platforiem sú nám na tomto základe vzdialené. Pocit vzdialenej, odcudzenej informácie médiá prebíjajú cielenou pútavosťou akčnosťou či clickbaitom. Na základe faktu že (každá správa je mimoriadna správa) every news is a breaking news si budujeme odolnosť a stávame sa znecitlivenými voči takémuto typu informácií.

 

Tento princíp autorky provokatívne prirovnávajú k filmu/trháku. Sledujeme dramatické zábery a reportáže a na základe diaľky ich nedokážeme spracovať. Nedokážeme sa ich dotknúť, nemáme s nimi reálny kontakt, pozeráme sa na ,,film”. Princíp sa autorky snažia zviditeľniť jeho maximalizáciou prostredníctvom vytvorenia autorského traileru vyskladaného z found footage teda nájdeného materiálu. Autorky sa prostredníctvom práce ,,How to share a message when every bit of news has to be breaking news” snažia vyprovokovať diváka k citlivosti voči týmto obrazom skrz negatívne emócie.

Reálne zábery z vojny na blízkom východe sú spojené so zvukom z traileru na kultový americký film z osemdesiatych rokov Mad Max 2: The Road Warrior. Kompiláciou nájdeného materiálu ho oslobodzujú a nad interpretujú od jeho pôvodného kontextu a využívajú ho ako ilustráciu.

Počas práce s found footaggom autorky našli falošné mesto vybudované v púšti Mojave. Ertebat umelé afgánske mesto slúži párkrát do roka ako simulované bojové pole no väčšinu času je opustené, pre ňe je symbolickým nálezom a metaforicky zohráva úlohu kulís a prostredia do ktorého je ich falošný film zasadený.

Ďalšou rovinou diela, ktorú môžeme vnímať je podobnosť medzi skutočnými zábermi a tými filmovými ktoré sú vo videu ukryté. Na základe podobnosti vstáva otázka prítomnej dystópie ,ktorej sa originálny film okrajovo dotýka.