Hľadanie (sa)

apk+

Anotácia : 

 

                Mojim zámerom je upozorniť na národnostné vzťahy, slovensko-maďarské vzťahy, ktoré vnímam intenzívne počas tohto obdobia. Zameral som sa na lodenice, ktoré sú v mojom rodnom meste, zaujali ma svojou mohutnosťou, veľkosťou, masívnosťou a zároveň nečinnosťou v takej sile ako kedysi. Je (bola) to obrovská firma na výrobu lodí do celého sveta. 

               Moje poznávanie začalo rozhovormi s ľuďmi, pracovníkmi, aj bývalým riaditeľom. V rozhovoroch zisťujem skutočnosti, ako vnímajú svoje okolie ľudia pracujúci priamo vo výrobe týchto monumentálnych objektov. Z rozhovorov som spoznal, že ľudí pracujúci nielen vo všeobecnosti v lodiarni, ale aj ľudí žijúci v oblasti Felvidéku, vnímam ako neprijatých z akýchsi národnostných nezhôd v slovenskej alebo maďarskej spoločnosti. Akoby sa títo ľudia ocitli v nejakom medzi-priestore, medzi dvoma stranami.                         

                Žiaľ aj nezhody v lodeniciach a obohacovanie sa niektorých ľudí zapríčinilo postupný krach lodiarní. Tieto dve skutočnosti stoja pri sebe a preto cítim potrebu poukázať na ne, spája ich v nefunkčnosti vzťahov.  

               V minulosti lodiarne zamestnávali obrovsky počet ľudí rôznych národnosti a vyvážali lode do zahraničia. Dnes sú lodiarne rozdelené na dve časti, staré lodenice a nové lodenice. Staré vlastní súkromník a vyrába bagre do Nemecka, v nových sa nachádza nielen výroba paliet, ale taktiež žeriavov a bagrov. Jednotlivé objekty, teda haly si rozdelili súkromníci a dnes sa vo väčšine iba opravujú ťažné remorkéry. Súčasne sa tu vyrába jedna jediná výletná loď, no kvôli dnešnej situácii, ktorá sa vo svete deje, iba stojí. Voľakedy zaberali miesto nové lode vo všetkých halách, teraz sa haly rozpadajú, chátrajú a zarastajú a rôzne iné haly boli zbúrané. Vnímam to ako obraz nefunkčnosti veľkého celku.

 

Lodenice :

Miši žije už dlhú dobu v Komárňanskom okrese, vlastne tu vyrastal (Marcelová), teraz žije v Novej Stráži a pracuje v lodeniciach. Pracuje tu od 17-tich rokov, čiže sa tu vystriedalo už mnoho majiteľov lodenice. Z jeho rozprávania usudzujem, že je hrdý na svoju robotu. Pracujú pre spoločnosť, kde nemajú veľa práce – hlavne v tomto období, žiaľ, už nie na lodiach. „Je to veľká mohutná stavba, ktorá keď sa plaví po rieke, tak vždy hrdo pozerám, ako pláva preč.“, takto hovoril o spúšťaní lodí do vody. Aj pre mňa je to veľká vec, vidieť plávať loď na Dunaji a myslieť na to, ako sa vyrábali rebrá lode keď pri vysokých horúčavách Miši búchal kladivom do žeravej ocele, aby vyrobil rebrá pre loď . Pokiaľ mi neukázal videá ako spracováva železo, neveril som, myslel som si, že tu sa to iba montuje, no tu sa vyrába  (vyrábalo) všetko . Na videu je vidieť ako dávajú oceľ do formy.

 

Márk je mojim kamarátom z detstva a vyrastali sme spolu. V kontakte sme skoro vždy, takže sa rozprávame o všetkom a našou témou bola aj téma Felvidék a ľudia okolo neho. Môžem povedať, že aj on je takým príkladom, čo pocítil isté neprijatie do spoločnosti – ak to dobre nazvem, vlastne zistil, že on ako Maďar žijúci na Slovensku bol neprijatý vlastnými ľuďmi. Alebo správne povedané – myslel si, že je to tým, odkiaľ pochádza. Bol neprijatý na základe toho, že je zo Slovenska, že má Slovenské občianstvo a tak v robote nedostal ako cudzinec prácu na plný úväzok, povedali mu nie (jeho skúsenosť vo firme). Pracoval v Pešti, staral sa o výrobu robotických rúk. Kolektív mal dobrý, no necítil sa tam ako medzi svojimi – to vycítil v komunikácii s nimi, respektíve ako prišlo na tému národnosti. Odišiel odtiaľ, pretože nedostal ďalšiu zmluvu. 

Prišiel do lodeníc v Komárne, pracuje tu už piaty rok a nesťažuje sa, pokiaľ nejde o výplatu. Pracuje v kolektíve, ale je ich málo. Tiež nie je spokojný so svojim miestom, lebo robí monotónnu prácu, pracuje ako technik – kontrola kvality spracovaného materiálu. Nevedel som sa žiaľ dostať cez neho do lodiarní, pretože sa bojí šéfa, ak som to správne pochopil. Viem, že pracuje na hotových lodiach, konkrétne som nepochopil čo robí, ale podelil sa so mnou zo zážitkami v lodiarní.

Keď som sa pýtal, ako vníma on Félvidek, tak to zašlo do detstva do základných škôl, kde učitelia tlačili deti do istej nenávisti voči Slovákom. Asi to bolo nepriame a často aj priame útočenie. Dobre si pamätá aj na zápas s Nitrou, keď sa pobili ešte pred zápasom ako malé deti. Ale späť k veci – možno preto cítiť aj z neho takú neistotu, taký strach, že to zázemie čo má, stratí. Keď som sa ho pýtal, či mi nezistí od šéfa, či by som sa mohol prísť pozrieť, povedal, že radšej nie, lebo jeho šéf je zaneprázdnený, nemá čas a nechce ho otravovať (šéf je Slovák a on nevie dobre po slovensky).

Myslím si že, v mojom prostredí je veľa ľudí, ktorí sa nevedeli, alebo nevedia zaradiť, alebo správne povedané, nie sú prijatí a preto vzniká v týchto ľuďoch nejaký medzipriestor. Trápi ma, že toto podvedomie alebo vytváranie tohto pocitu v ľuďoch žijúcich tu sa nedá usporiadať do nejakých normálnych ľudských vzťahov. Minulosť sa prenáša z generácie na generáciu, je v každom z nás, len v každom vnímaná inak.

(Medzipriestor) lodenice, kde vznikajú výnimočne obrovské veci, ktoré slúžia pre celý svet, každému na svete – to bola predstava o tom, ako to kedysi fungovalo. A dnes, dnes je to iba prázdny priestor, ktorý chátra, kde korytá zapadajú prachom a zarastajú prírodou.

Loď pláva na vode vďaka ľuďom, ktorí sa podieľajú na jej výrobe. Každý človek pracujúci v lodiarni je dôležitou súčasťou toho, aby táto výroba fungovala, aby bolo možné zostrojiť plavidlo, ktoré sa nepotopí a ostane na hladine. Vytvárajú nie potápajúce sa plavidlá, ale plavidlá, ktoré podržia ostatných ľudí na lodi. Dnes je táto predstava mylná, dnes títo ľudia nevyrábajú lode.


Hala, v ktorej je vidno zváranie, ale dnes už iba chátra. Sú to iba holé priestory s korytami lodí. Neudržiavaná budova zarastá prírodou.

Toto je kladkový systém spúšťania lode, čiže pomaly sa spúšťa loď po koľajniciach dole do vody, až kým nezačne loď plávať sama.

Voľakedy sa spúšťali lode do vody pomocou gravitácie.

Frézy, ktoré slúžili na upravovanie dna Dunaja, pretože Dunaj má štrkové dno od Viedne až po zákrutu za Štúrovom, tam začína skalnaté dno. Preto je na hornom toku splavovateľný celoročne, aj kvôli priehradám ako mám v Gabčíkove, ale tu od Gabčíkova po Pešť je splavný 7 mesiacov kvôli hladine.

Najskôr som si myslel, že toto je stavba novej lode,  ale po rozhovore s pánom riaditeľom som zistil že to je iba rekonštrukcia plavidla

Montážne haly, ktoré chátrajú sú nevyužité a v minulosti sa používala každá sekcia na výrobu istej časti lode, až kým nevyšla poslednými dverami von na dokončovaciu stanicu. Na obrázku prvá hala je číslo jedna a vzadu je posledná, ktorú nie je vidno, tam opúšťala loď halu. 

Vnútro

Haly lodiarní sa skladajú zo sekcií ktoré prenajímajú rôzne firmy. Väčšinou sa zameriavajú na opravu lodí, stavba lodí nebola až donedávna. Stavia sa výletná riečna loď. Po dlhej dobe sa stretlo opäť viacej ľudí a na zákazku sa začalo stavať. Pri prechádzaní popri lodi som započul Srbov aj Poliakov. Samozrejme ma sprevádzal bývalý riaditeľ lodiarní a terajší dozor-vedúci na výstavbu lodí, boli to samozrejme starí priatelia, ktorí pracovali spolu voľakedy, obaja začínali spolu, no role a sa vymenili, chodili sme po lodi a vlastne učeň vysvetľuje bývalému riaditeľovi čo a ako sa stavia, aké chyby a nedostatky sú na novej lodi, no a bývalý riaditeľ kládol otázky a akoby ho skúšal. Bolo to zaujímavé. Priznal sa mi, že dlho nebol v lodiarni, no ale nič sa tam nezmenilo, skôr iba schátralo a zbúralo. Zobral ma potom ešte zvlášť do hál ktoré stáli, ktoré neboli zbúrané. Vošli sme do nich už bez dozoru, samozrejme na nás pozeral každý, lebo sme nemali asi pracovné oblečenie a vlastne sme tam nemali čo robiť, ale vošiel tam akoby bol doma – vlastne ako voľakedy, vedel kam má ísť presne a ja som ho iba nasledoval, proste nás nikto ani nezastavil.

Dnešok

Stretnutie s riaditeľom lodeníc nebolo príliš pozitívne. Ing. Štefan Chudý prebral vedenie starých lodeníc od roku 1998, pracuje tu a vyrastal tu, keďže už jeho dedko pracoval v lodeniciach. Staré lodenice sú vlastne na ľavej strane od mosta, ktoré som momentálne nenafotil. Tu boli prvé začiatky lodeníc. Lodenice boli v plnom rozmachu do roku ’89, vyrábali sa tu rôzne lode. Na začiatku lopatkové parníky, počas vojny sa vyrábali aj rôzne zbrane, neskôr prešli na dieselové motory, nákladné lode, ťažno-tlačné lode, obrábacie frézy a dokonca aj morské lode, ktoré sa vyrábali iba do polovice – ak som dobre pochopil, a potom sa montovali na mieste objednávateľa, pretože Dunaj nie je celoročne splavný a kvôli hĺbke dna ho nie je možne splaviť.

Zmena vedenia zapríčinila postupný krach lodeníc. Po roku ’89 vedenie prešlo novým riadením a  postupné rozkradnutie lodeníc zapríčinilo krach. Ceny lodí sa zmenšovali kvôli úplatkom a tak postupne bolo nemožné vyrobiť loď so ziskom, lodenice išli postupne do krachu, až kým sa nezačalo postupne zbavovanie majetkov, čo využili rôzne firmy a tak dnes vlastní väčšiu polovicu súkromník. Dnes sa už nevyrábajú lode, ale iba opravujú a to tiež malá skupinka ľudí. V starých lodeniciach sa prestali vyrábať lode a prešlo sa na výrobu súčiastok do bágrov, ktoré sa montujú v Nemecku. V lodeniciach formujú žeravý kov kvôli bagrom pre súkromníka do Nemecka.

Riaditeľ hovorí o rozvrátenej spoločnosti, skazená ktorá zapríčinila krach na vlastnom obohacovaní sa. Kedysi lodenice prinášali prácu mnoho ľuďom, ale dnes tu pracuje sotva 30 ľudí a Miši jedným z nich.

Vstup do druhej sekcie od kanála. Práve vykladal kamión náklad. V každej sekcii sú dva žeriavy. Ono to  na fotke ani tak nevyzerá, ale sú vysoké a dlhé tie haly, že to vlastne ani neviem prirovnať k ničomu. 

Tuto je vidno ako hrdzavejú stĺpy padá farba, vlastne ta horná časť neprešla žiadnou rekonštrukciou.

Na ľavo je výletná loď a vzadu vidno odťahovacie dvere na koľajniciach, ktorým chýbajú kusy plášťu, ktoré odpadli.

Na druhú stranu nie je vidno – taký obrovský je tento objekt.

Strojovňa , turbínový motor – loď ich má dva. Zaujímavosť je, že nemá demontovatelný strop čiže v prípade údržby treba loď rezať autogénom, ak som správne pochopil.

Kajuty

jedáleň

kuchyňa 

dve chladničky

kapitánsky mostík

výhľad z haly von, oproti sú dva stroje čo tlačia loď do vody 

CNC fréza, ktorá obrába material z vrchu do roviny. Žiaľ sa tu vyrábajú už iba súčiastky na bágre, ale sú to staré udržiavané stroie z čias socializmu.

Rad sústruhov a fréz, v ľavom dolnom rohu vidno rameno bágra.

Tuto sa dávajú výrobky dokopy, je to zváračská dielňa, sú tu obrovské stoly na ktorých sa kompletizujú diely bágrov.

Hotový výrobok na báger, taktiež na fotke nevidno, aký je masívny a veľký.

Toto je vlastne lakovňa, ktorá slúži dodnes.