intermédiá

Diela od autorov a autorky majú spoločné východisko v spracovaní minulosti. Vo svojej aktuálnej tvorbe si prechádzajú procesom dodatočnej racionalizácie deja, ktorý predchádzal inému minulému deju. Im vlastné vizuálne skratky využívajú na prerozprávanie subjektívnych príbehov, kedy minulosť nevnímajú ako uzavretý proces, pretože si uvedomujú jej význam v prítomnosti. Niekedy to je cez konkrétnu spomienku, niekedy cez emóciu, niekedy cez objekt. Tie si autori a autorka vyjímajú z minulosti a sprítomňujú v prítomnosti.

Pavol Hovanec sa vo svojej inštalácii Veta potrebuje všetky svoje slová a miestnosť všetky svoje veci, aby mohol byť vytvorený zmysel a život mohol pokračovať (2021) obracia do minulosti v snahe nájsť v nej zmysel pre uvažovanie o prítomnosti. Vzniku diela predchádzalo zvedomenie si intenzívnej práce s ready-madeom, konkrétne svetielkami, ktoré sa dlhodobo objavujú v autorovej umeleckej tvorbe. Cez prítomnosť sa dostal do minulosti. Objavil predmet, ktorý je nielen v jeho tvorbe, ale aj v jeho živote dlhodobo prítomný a stal sa jeho prirodzenou súčasťou. Pričom nevedel, či ide o fascináciu alebo obsesiu, ktorá môže byť afirmatívna, ale aj negatívna. Priestorová inštalácia pozostáva z ready-madeov odkazujúcich na jeho detstvo v podobe koberca z rodičovského bytu a dobových vianočných svetielok. Súčasťou je aj videodokumentácia a fotodokumentácia zobrazujúca autorovu obsesiu, kedy je svetielkami fascinovaný, pohlcovaný až zväzovaný. Intenzita, ktorú možno u autora označiť priam za obsesiu, sa objavuje od minulosti, zároveň sa rozvíja a neutícha až do prítomnosti.

Východiskom diela Sorry I didnt mean to hurt you (2021) od Viktora Rumana je negatívna udalosť, ktorú zažil v rannom detstve, pričom ďalšie podobné sa opakovali počas jeho dospievania. V súčasnosti si cez svoje rozpoloženie zvedomuje aký výrazný vplyv mala na neho minulosť. Scitlivel sa na to, akým spôsobom bol vychovávaný a ako bolo k nemu zo strany rodičov pristupované. Sústreďuje sa na moment vedomého alebo nevedomého psychického týrania. To bolo v jeho detstve prítomné v podobe prenášania negatívnych emócií z jeho otca na matku a následne na neho. Tieto skúsenosti ho obklopili a vytvorili mu jeho “špinavé ja”, ktoré prenáša aj do svojich kresieb, objektov a umeleckej tvorby. Sorry I didnt mean to hurt you je ilustráciou zástupného zážitku z detstva. Autor skúma seba samého cez konkrétnu udalosť a zároveň minulosť, ktoré výrazne ovplyvnili jeho samého v prítomnosti.

Krátkometrážny poetický film Predprítomný čas (2021) Tatiany Takáčovej a Miroslava Žolobaniča zachytáva medziľudské a transcendentálne vzťahy. Minulosť zvedomuje v prítomnosti, pričom uvažuje nad udalosťami, ktoré sa odohrali ešte pred minulosťou. Film snímaný na osem milimetrovú kameru zachytáva dve postavy v prírodnom prostredí interagujúce s čiernou leskou stélou a matne bielou oblinou. Meniace sa krátke sekvencie sú sprevádzané krehkým ženským hlasom, titulkami reprezentujúcimi mužskú postavu a repetitívnymi zvukovými slučkami prírody.
V Predprítomnom čase sa stráca minulé a prítomné. Nemá jasne definovaný naratív, čo je zapríčinené aj tým, že sa odohráva mimo času. Striedanie farebných a čiernobielych scén odlišuje záznamy procesu paralelného rozpomínania a zabúdania. Minulé sa pre autorku a autora uchováva často len vo forme emócie, bez pamäti konkrétnych udalostí. Tak ako nie je možné určiť hranicu samotnej minulosti, tak nie je možné ani určiť presnú hranicu toho, čo pretrvá a čo sa stratí v prítomnosti.