intermédiá

Pôvodná inšpirácia projektu pramenila z prístupnosti umenia pre hendikepované skupiny ľudí, konkrétne pre skupinu nevidomých . Touto problematikou som sa chcel zaoberať po viacerích rozhovoroch s nevidomou artistkou Bojanou Coklyat. Myšlienka (ne)prístupnosti ako takej, sa postupne pretavovala do osobnej skúsenosti k aktuálnemu prežívaniu vecí a udalostí.

Prvotná myšlienka bola vytvoriť odev pre nevidomých tak, aby sa cítili dostatočne bezpečene aj pri pohybe vo vonkajšom priestore. Niektoré prvky si samotný odev zanechal, no v konceptuálnej rovine projekt postupne naberal viac osobný rozmer. Ja som sa postupne stával nevidomým v situácií, ktorú nebolo možné ovplyvniť.

 

 

Odev, ktorý by mal byť pomocné médium pri znova-socializácii po domácej izolácii, ktorá sa nás viac-menej všetkých dotkla, mňa osobne teda hlavne psychicky, kedy som na sebe začal vnímať úzkostné stavy, nespavosť a postupne sa zo mňa stáva úplne iný človek – introvert. Skafander má pre telo imitovať akýsi pocit komfortu, ktorý zažíva človek doma, vo svojom vlastnom prostredí, chcem vymeniť za “pohyblivý komfort” v znovu-socializácii v reálnom priestore a vytvoriť tak akýsi safe space, pre prežívanie každého človeka osobne.

 

 

Odev v sebe skrýva mnoho symboliky vo fyzickej forme, má pôsobiť sterilne no má nastolené hranice, ktoré by nemali byť prekročené a nenarušiť tak osobný priestor človeka, ktorý bol vytvorený týmto odevom. Červené linky, označujúce túto hranicu odevu, predstavujú jednu z najvýraznejších farieb, ktorá značí akúsi výstrahu alebo zákaz. Na odeve je priznané sťahovanie objemov, predstavujúce spomínané úzkostné stavy a nespavosť prinesené antisocializáciou. Značí to tiež obmedzenosť a nemožnosť pohybu. Moja fascinácia sťahovaním objemov pri odeve pochádza z historických odevov a to konkrétne z obdobia baroka, kedy v tomto období zažívali rovnaké rozpoltenie osobností ,museli premáhať vlastnú slabosť, duševné a telesné útrapy.