Obsesia v umení – Veta potrebuje všetky svoje slová a miestnosť všetky svoje veci, aby bol vytvorený zmysel a život mohol pokračovať
Diplomová práca sa zameriava na obsesiu, ktorá sa objavuje v oblasti umenia a je práve tým tvorivým impulzom pri tvorbe umeleckého diela. Obsesia je na jednej strane v oblasti umenia braná ako pozitívna vlastnosť no pri hľadaní jej pôvodu v osobe umelca je možné objaviť aj negatívne konotácie. Práca sa snaží nazerať na obsesiu z viacerých rovín. Počnúc psychologickými explikáciami cez hľadanie jej pôvodu v minulosti až po jej prejavy v umeleckej tvorbe. K takýmto prejavom patrí napríklad aj nevysvetliteľná posadnutosť konkrétnym predmetom či skupinou predmetov, ktorá sa prirodzene môže, či dokonca často nutne rozvinie do zbierania či zberateľstva v jeho najrozmanitejších podobách. Môže tak vzniknúť zbierka, ktorá nemusí mať povahu vysokého zberateľstva umenia ako to poznáme z múzeí či galérií, ale zbierka sama sa stáva materiálom k tvorbe.
Praktická časť diplomovej práce sa zaoberám objektom svetielok ako takým, ktorých použitie je pre moje práce signifikantné a vo svojom živote ich vnímam ako fenomén. Fenomén, ktorého vplyv na mňa či prvý vedomí kontakt s ním viem fragmentárne dohľadať hlboko do svojej minulosti, skúmať ho a doložiť na základe rodinných fotografií z môjho detstva. Do minulosti sa neobraciam s úmyslom ju objektívne popísať, ale nájsť v nej zmysel pre uvažovanie o prítomnosti. V práci so svetielkami a readymade v mojich dielach je niekoľkoročná kontinuita a zjavná intenzita. Intenzita, ktorú možno označiť priam za obsesiu, ktorá sa objavuje od samého začiatku, rozvíja sa a neutícha až do dnešných dní. Práca s nájdeným objektom – jeho posúvanie či ozvláštňovanie – sa stala základným princípom mojej tvorby/existencie. Predmety vyberám z reality a používam ich vo významovom posune. Ponúka sa otázka: Som interpretom vlastnej obsesie alebo sa obsesia interpretuje skrz mňa a predmety ktoré používam? Je moje obsesívne používanie rovnakých či podobných predmetov určitým rituálom na obranu pred myšlienkami z podvedomia? Nie je moje komponovanie predmetov v inštaláciách v skutočnosti len obsesia vyžadujúca poriadok a symetriu či obsesia spôsobujúca hromadenie vecí ako to definuje odborná literatúra z oblasti psychológie? Pri spätnom ohliadnutí sa na moje práce kde programovo objekt svetielok intenzívne používam by sa mohlo zdať, že vlastne robím stále to isté. Odpoveď na takýto spôsob práce s ktorou sa môžem absolútne stotožniť podáva český fotograf Ivan Pinkava pri interpretácii vlastnej tvorby: „Práve v tomto spôsobe práce nachádzam momenty, ktoré mne samotnému niečo osvetľujú“.
To vehementné používanie rovnakých predmetov sa podvedome stáva u mňa rituálom cez ktorý sa mám šancu dostať k svojím spodným vrstvám. Pri mojej tvorbe nikdy nešlo o umelecký kalkul s vizuálnym zážitkom diváka či vedomú štylizáciu, ale skôr o vplyv osobnostných rysov a záujmov a prispôsobovanie si svojho prostredia, ktoré sa ozrejmí až v konkrétnych súvislostiach. Vo svojej inštalácii sa snažím čiastočne rekonštruovať situáciu/priestor za pomoci koberca z obývačky mojej matky a starých svetielok s ktorými mám spätý prvý kontakt ako s predmetom mojej obsesie, ktorú si uvedomujem až v dospelosti. Tieto veľmi konkrétne svetielka, ktoré sú na prvý pohľad hravé a veselé no na strane druhej ma istým spôsobom zväzujú ba dokonca mi možno ubližujú. Svetielka, ktorými som zviazaný a fascinovaný zároveň. Ubližovanie sa tu neodohráva vo fyzickej rovine, ale v podobe neriešenej traumy, ktorej sú svetielka akási travestia. Ich materiálovými vlastnosťami a spracovaním by ale takého to ublíženia schopné boli čo dokazuje aj ich správanie pri na prvý pohľad banálnom rozložení na koberci ako si to pamätám z detstva pri príprave vianočného stromčeka. Už z ich samotnej podstaty sa objavuje istý moment nebezpečenstva. Pri tomto objekte svetielok nejde o akýsi vzájomný vzťah s predmetom, ale skôr metaforický vzťah k tomuto materiálu. Vzťah o ktorom je možné povedať, že je veľmi špecifickým spôsobom reprezentatívny. Objekty podobne ako jazyk tvoria jeden zo základných spôsobov, ktorými konštruujeme sami seba. Obsesia sa tak pre mňa stala médiom a jej konkrétne prejavy materiálom k tvorbe.
