hmotačlovekpriestor
Skúmanie a zamýšľanie sa nad vzťahom medzi človekom, hmotou a priestorom samotným.
Vnímanie tohto vzťahu cez haptickú a optickú skúsenosť s materiálmi v určitom priestore.
Hmota ako základ všetkého je zložená z jedného spoločného prvku – atómu, ktorý platí pre každé jedno teleso v rozličných hustotách a práve tieto spolu so skupenstvom od seba telesá oddeľujú.
Keď sa nad týmto zamyslím v priamej spojitosti medzi ľuďmi ide o oddelenie podvedomé, čiže nás od seba oddeľujú len vlastné egá pričom hmota je jednotná.
Haptická skúsenosť, ktorá napomáha rozpoznať rozdiely hustoty a skupenstva dotykom je dôležitá pretože nám otvára ďalší rozmer vo vnímaní a „uchopovaní“ veci. Človek prežíva túto skúsenosť už len tým, že sa pohybuje a presúva v priestore.
Priestor by nemal byť nič čo by stálo oproti nám, je to jeden súlad ktorý je natoľko intímny až nebadateľný. Riadime sa v priestore zaužívanými archetypmi vytvorenými vo vzťahu s priestorom a pohybom v ňom. Tento priestor si prispôsobujeme vlastným potrebám pre existenciu a vysporiadavanie sa v priestore.
Vnímanie hmoty a priestoru cez optickú skúsenosť má v sebe zvláštny odpozorovaný prvok, a to ten ,že určité veci v danom momente miznú, strácajú sa z dohľadu, tak ako píše André Scala: „Keď vidíme objekt zblízka, nech sú jeho dimenzie akékoľvek, ponúka sa ako povrch, Ako sa vzďaľujeme, vnímame aspekty (reliéf, odtienenie), ktoré pripomínajú skúsenosť hmatu. Objekt nadobúda istú hrúbku, hĺbku. A keď predmet ešte oddialime, tieto aspekty sa stratia a z objektu sa ukazuje len povrch. Povrch videný zďaleka, optický, nazýva Riegel subjektívnym, pretože súvisí s podmienkami , v ktorých subjekt vníma. Povrch videný zblízka, vlastný hmatu, haptický, Riegel nazýva objektívnym, pretože prináleží objektu “. Čiže ide o dva typy optických ilúzií, ďaleká ilúzia, ktorá necháva zmiznúť tretí rozmer, hĺbku, a blízka ilúzia, ktorá necháva zmiznúť čiastkové povrchy tým, že stužuje čiastkové povrchy na rovnakú plochu.
Celý svet teda vnímam ako nabaľovanie nekonečných vrstiev, ktoré zažívame denno denne či už len obyčajným napustením vody do pohára, keď vybaľujeme nákupy z nákupných tašiek a postupne odbaľujeme dané produkty, ktoré sú v rôznych obaloch.
Tento moment sa u mňa preniesol do fascinácie z obalov, obal ako prvok ktorý oddeľuje predmet a vytvára mu vlastnú atmosféru. Obaly a taktiež rôzne protekčné prvky ktoré by mali izolovať a zabrániť priamemu kontaktu s prostredím. Skúmanie priestoru sa odohráva v rovine objasňovania a rozlišovania pojmov, kontextov a možnostiach, ktoré prichádzajú s jeho viacvrstvovosťou. Táto ďalšia „koža“ robí produkt kompletným – robí z knihy objekt.
Subjektívna výpoveď o vlastnej skúsenosti a vzťahoch s matériou je odprezentovaná vytvorením rôznych procesuálnych momentov a odkazov cez rôzne hmatové, archetipové prvky ktoré sú následne vložené a umiestnené do kontextu limitovaného priestoru, ktorý by mali komplexne vyplniť. Spôsobom galerijného odprezentovania by malo byť, ako som už vyššie spomínal, to ako sú vnímané veci a aký vytvárajú dojem ako náhle sú umiestnené alebo vymanené z kontextu a presunuté do kontextu výstavného, bieleho priestoru. Galerijný priestor fixuje separáciu diela od celku ľudskej skúsenosti, ktorej časťou však dielo je.
