intermédiá

autori a autorky: Zoltán Baráth, Jakub Ďurian, Coco Chmelár a Michaela Cingelová, Matej Grznár, Michaela Kacsiová, Vivien Kvasnicová a Sarah Valovičová, Michaela Prablesková, Tatiana Takáčová, Jakub Užovič, Alexander Zigo
kurátorka: Miroslava Urbanová
architektúra výstavy: Matej Gavula
vizuálna komunikácia výstavy: a, b, c, d, e, f, g, H, Ch.studio

fotodokumentácia: Leontína Berková
produkcia: Roman Bicek, Jana Kapelová
Pistoriho palác, Štefánikova 25, 81105 Bratislava

online vernisáž výstavy:  9. 12. 2021 o 18:00hod instagram studio.intermedia.akapela
trvanie výstavy: 10. 12. 2021 – 28. 1. 2022

Výstava študentov a študentiek Ateliéru intermédií na Vysokej škole výtvarných umenia v Bratislave je doplnená textom, ktorý sa začína konvenčne, otváracou vetou o jeho aktéroch, rodovo korektne aj o aktérkach a spoločnom mieste ich terajšieho inštitucionálneho pôsobenia. Jeho sebareferenčnosť nie je samoúčelná, odkazuje na vedomie okov jazyka, jeho konvencií, snahu o korektnosť, preciťuje ich zväzujúcosť a celkovú tiaž. Autorka textu vychádza z teórie tzv. vtelenej kognície, podmienenosti svojho poznávania celým telom, telesnosti mentálnych reprezentácií a samotného jazyka. Materiál pre pamäť tu primárne nereprezentujú zásuvky plné starých fotiek, no skôr rozličné referencie a pocity v čase a priestore, navnímané na multisenzorickej úrovni, vždy dostupné pre znovuperformovanie s novou intenzitou.
Pri hľadaní zovšeobecnení a sumarizácií na zozname charakteristík tvorby vystavujúcich do popredia hmatateľne presakuje generačne zafarbené nazeranie na svet okolo a vnútri nás, pozorovanie zamotaných či narušených sociálnych vlákien, prepletených s ich individuálnym prežívaním. Hľadajú prostriedky a spôsoby, ktorými sa dajú zviditeľniť miesta emočných odretí a indexov (ne)prítomnosti tráum. Ak by sme si tento generačný pohľad mali vizualizovať, určite by nešlo o strohý monochróm, ale skôr o modrinu, gradient citlivý na dotyk. Zaujímajú ich teda nie tie idealizované, ale skôr až abjektné odtiene zo škály vlastného prežívania, neoddeliteľne spojené s našou telesnosťou. Volia si hraničné situácie fyzického a mentálneho vypätia, využívajú dostupný útrobný materiál, zapletajú ho v chumáčoch vzťahov a súvislostí. Snažia sa nám sprostredkovať ich neverbalizovateľné uzly, rozmasírovať ich prostredníctvom performatívnych situácií. Vŕtajú sa v otvorených ranách po toxických vzťahoch, čvachtajú sa na plytčine nemožností sústredenia sa, oblievaní záplavou pixelov tzv. ”poor images”. Lapení v sociálnych sieťach dominujúcich nášmu vnímaniu, ktoré dnes lokalizujeme na nových úložiskách. Ako vlastne menia nové online rozhrania nášho prežívania naše procesy zapamätávania, naše sociálne väzby a poznávanie ako také? Postupne si uvedomujú, že precitnutie nedosiahnu iba ako hlavní hrdinovia a hrdinky vlastného marginálneho a častokrát aj marginalizovaného príbehu. Len prostredníctvom kritického pojatia všetkých verzií toho, čo vnímame ako skutočnosť v rámci nevyčerpateľných filtrov a nerovností súčasných spoločností sa dá dostať na miesto s komplexnejším výhľadom, na nepohodlnú hranu. A tá zvoní každému rovnako.

Miroslava Urbanová

 

Výstavu finančne podporil zo svojich zdrojov Bratislavský samosprávny kraj.