Zdieľaná predstava
Autorky a autori: Daniela Dolinská, Andrea Dudášová, Alexandra Gašparovičová, Norbert Kuki, Lucia Kupcová, Tsudoi Masuda, Sára Miklášová, Viktória Revická, Daniel Rychlo, Terézia Tomková, Veronika Verešová, Kristína Anna Vachová
Kurátorky: Jana Kapelová a Nina Vidovencová
Architektúra výstavy: Jakub Tóth
Architektúra výstavy: Jakub Tóth
Galéria mesta Bratislavy, Pálffyho palác, suterén, Panska 19, Bratislava
Sprístupnenie výstavy: 27. 5. 2021
Trvanie výstavy: 28. 5. 2021 – 29. 8. 2021
Fotodokumentácia: Daniela Dolinská
Zdieľaná predstava – abstraktný pojem, ktorý sa nám v priebehu vedenia Ateliéru intermédií stále viac a viac sprítomňuje a formuluje. Myslíme si, že všetci a všetky máme nejaké nám vlastné východiská, skúsenosti, zážitky a vedomosti, na základe ktorých reagujeme v rôznych situáciách. Súčasne má každý a každá z nás schopnosť sa vedome scitlivieť a zrkadliť pravidelne prežívané témy, momenty, ale aj ľudí. Keď hovoríme o zdieľanej predstave ako takej, máme na mysli, že samotná jej existencia je podmienená tým, že my sami a samy si dlhodobo vzájomne vytvárame a zdieľame sociálne konštrukty. Uvažujeme, či sú to podvedomé konvencie, ktoré sme si ako spoločnosť definovali alebo sme si vytvorili abstraktnú predstavu o tom, ako by sme sa asi mali v rôznych situáciách správať. Prirodzene aj naše individuálne charakterové črty podmieňujú rôzne situácie, avšak myslíme si, že vo väčšine prípadov je citeľná prevaha automatických reakcií, ktoré máme zaužívané na základe sociálnych konštruktov. Tie si podvedome definujeme, v zmysle, čo by ako malo byť, prípadne ich preberáme, obmieňame a na základe písano-nepísaných pravidiel sa správame a reagujeme. Častokrát je problematické ich priamo v danej situácií pomenovať, scitlivieť sa na ich prítomnosť a zvedomiť si, do akej miery na nás vplývajú. Práve v týchto momentoch nám môžu byť nápomocní druhí a druhé. Aj preto chápeme Ateliér intermédií ako otvorený priestor pre vzájomné zdieľanie a reflektovanie rôznorodých predstáv, myšlienok, skúseností a názorov. Diela študentov a študentiek odrážajú témy viažuce sa ku sociálnym konštruktom, ktoré sa ich osobne dotýkajú ako napríklad komunita, simulácia, stereotyp, politika, virtualita, konzum, emočná regulácia, konvencie či konšpiračné teórie.
“Ja” v sociálnom konštrukte. Uvažujeme, či keď sme v momente, keď sme samými sebou, sme nabádaní a nabádané k intenzívnejšiemu scitlivovaniu sa a zvedomovaniu sa. “Ja” je prítomné a postupne menené. Myslíme si, že sa nerodí, ale je do istej podoby kreované spoločenským konštrukom ako je napríklad výchova, vzťahy, prostredie, systém. Všetky skúsenosti sa k nám vzťahujú, no nie sú to cudzie subjekty, ale priamo sa nás dotýkajú a obsahujú pocit “ja”. Tento pocit následne dotvára naše vnímania a zvedomuje nám seba samých ako aj zdieľané predstavy, v ktorých sa nachádzame. Nevnímame to ako negatívum, je na nás ako s nimi naložíme. Aj preto v Ateliéri intermédií prihliadame na individualitu každej študentky a každého študenta. Uvedomujeme si, že niektoré zdieľané predstavy s nimi, ale aj s nami rezonujú, k niektorým vznikla potreba sa vyjadriť, odmietnuť ich alebo si ich spracovať.
Prítomné zvedomenie minulosti. Niekedy sa v nás len objaví potreba vzdialenia sa od prítomnosti, ktorej v danom momente nechceme byť súčasťou. Väčšina z nás v momente, keď si potrebuje spätne uvedomiť zmenu okolitého prostredia a vzťahov, ktoré nevidíme, využíva prítomnosť “spätného zrkadla” (Marshall McLuhan 1991). Imaginárne spätné zrkadlo nám umožňuje sa spätne ohliadnuť za konkrétnym momentom v našom živote. Pozeráme sa do neho, pričom vnímame celok minulosti aj s fragmentom našej súčasnosti. Zdieľané predstavy sú takmer vždy a na rozdiel od nás kontinuálne plne prítomné, možno aj to je dôvod, prečo máme problém si ich vymedziť a súčasne uvedomiť. Príkladom môže byť téma konvencií, či skôr fungovania na základe domnienok o potrebe dodržiavania písaných či nepísaných pravidiel (nechať kúsok jedla na tanieri). Vnímame ju ako jednu zo zdieľaných predstáv, ktorú má väčšina spoločnosti ako automatickú reakciu – prejav slušného správania.
Prítomnosť nového prostredia. Zdieľané predstavy je možné vnímať a uchopovať alebo zrkadliť aj v prítomnosti. Tá sa väčšinou stáva plne viditeľnou až vtedy, keď sa stane minulosťou, očistenou od zdieľaných predstáv a je nahradená aktuálnym prostredím. Myslíme si, že vďaka prítomnej neviditeľnosti akéhokoľvek prostredia v čase jeho zmeny, si človek dokáže uvedomovať iba ten moment, ktorý mu predchádzal. Ak využívame len spätné zrkadlo, odhaľujeme síce minulé zdieľané predstavy, ale zostávame v minulom dni. Čo nevylučuje súčasnú prítomnosť zdieľaných predstáv, ktoré môžu byť, napríklad pre umenie, vnímané ako potenciálne možnosti. Umožňujú mu vytvoriť inú, jemu vlastnú, predstavovanú skutočnosť. Umenie vnímame ako jednu z foriem, ktorým je prirodzená okamžitá spätná väzba na prítomnosť. Tú môžeme napríklad potvrdzovať, vyvracať, prijímať alebo akceptovať. Je na každej a každom z nás z akého uhla pohľadu a v akej podobe zdieľanú predstavu uchopíme. Študentky a študenti Ateliéru intermédií na výstave pracujú po formálnej stránke s rôznorodými intermediálnymi presahmi od videa, cez maľbu, 3D simuláciu, inštaláciu, text, až po fotografiu. Ich diela reagujú na témy týkajúce sa spoločenských konštruktov, cez ktoré zrkadlia subjektívne chcené reality alebo sprostredkovávajú svoj pohľad na zdieľané predstavy.
Jana Kapelová a Nina Vidovencová
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
